Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Súčasný doom metal je celkom zaslúžene považovaný za jeden z najkonzervatívnejších hudobných žánrov vôbec. Samozrejme, nájdu sa interpreti, ktorí do jeho osnov jemne zapracúvajú aj rôzne iné, len málo typické prvky, prípadne experimentujú s už zabehnutými hudobnými postupmi. Väčšinou sa tak ale deje práve v súlade s tradíciou a pevne stanovenými mantinelmi jednotlivých subžánrov. Za výnimku možno považovať napríklad ESOTERIC, pre ktorých by sa len ťažko hľadala ideálne priliehajúca škatuľka, ale aj nenápadných, no o to viac fascinujúcich Fínov DOLORIAN.
Tu sa však akákoľvek ďalšia podobnosť oboch menovaných zoskupení končí. Počínajúc prístupom k tvorbe hudby a končiach jeho vyjadrením, razia oba spolky svoju vlastnú cestu. A kým ESOTERIC objavili svoju charakteristickú tvár už na jej počiatku, rodáci z krajiny tisícich jazier pri jej hľadaní zásadne kľučkujú. Každý z ich plnohodnotných albumov je preto iný, no zároveň doslova a do písmena výborný.
DOLORIAN vychádzali v začiatkoch najmä z black metalu. Ich debutový album „When All The Laughter Has Gone“ (mimochodom, pôvodne pomenovaný ako „When All The Laughter Has Decayed“, jeho názov bol vďaka svojvôli vydavateľstva zmenený) je miestami veľmi podobný niektorým neskorším prácam samovrahov FORGOTTEN TOMB. Fíni však nikdy nekládli priveľký dôraz na depresívne nálady, miesto toho sa na nasledujúcej, eponymnej nahrávke zbavili akýchkoľvek black-doomových – a vôbec výraznejších metalových – vplyvov. Najdôležitejšou sa stala spirituálna stránka hudby.
„Before me opens an ivory path, Is this the crossing of everything, nothing? The path that has no name The further I proceed the less I am“
Obdobie vzniku „Dolorian“ je zároveň približným počiatkom prác Haapapura a Kukkohoviho na nespočte rituálno-ambientných projektov, ktorým sa obaja predstavitelia DOLORIAN dodnes aktívne venujú. Na ich druhej radovej nahrávke je to nesmierne cítiť. Odddaní zverenci Wounded Love Records (divízie Avantgarde Music) vypustili zo svojej hudby blackmetalový škrekot, nahradili ho šepotom a sústredili sa na jemné, kryštalicky čisté gitarové línie. Výsledkom bol čudesný kríženec ambientnej a „metalovej“ hudby s unikátnou, tak povediac hmlistou atmosférou. Druhý základný kameň pre tretí a doteraz najlepší album DOLORIAN – „Voidwards“.
Samotní autori „Voidwards“ sa vyhýbajú jeho akejkoľvek bližšej charakteristike. Odôvodňujú to jej nespravodlivosťou v pomere k piatim až šiestim rokom prác, ktoré tejto nahrávke venovali, ale aj tým, že pochopenie spirituálnej stránky ich spoločného diela závisí predovšetkým od poslucháčovej fantázie. A práve k jej rozvíjaniu poskytujú Haapapuro s Kukkohovim klasicky pestrú škálu podnetov – od nejednoznačných a zvláštnych textov až po mysterióznu vizuálnu stránku albumu.
"1000 arms guide from chaos to clarity, 1000 piercing eyes now evade me, await me"
Ak bol debut „When All The Laughter Has Gone“ prevažne black-doomovým počinom a jeho nasledovník „Dolorian“ sa vyznačoval éterickou, ambientom ovplyvnenou atmosférou, „Voidwards“ umne kombinuje oba tieto smery. Slúži mu k tomu najmä výborná gradácia a cit pre moment. Všetký vypäté pasáže sú na nahrávke rozložené rovnomerne, no predovšetkým úplne prirodzene. Adrenalín dvíhajúca, štvrtá skladba „Ivory Artery“ a vynikajúci záver v podobe „Raja Naga – Rising“ krásne vyvažujú inak prevažne chladný celok. „Voidwards“ tak ako album svojim spôsobom dýcha, dokáže upokojiť i vyrušiť v tú správnu chvíľu. DOLORIAN vďaka nemu vyvoláva hudobné zážitky, ako len máločo v jemu príbuznom žánri, ale aj mimo neho.
"Music has always been a vehicle to another dimension, a kind of abstract portal, for us - it is up to you if you want to go any further or just feel safe and comfortable." (DOLORIAN)
1. Dual - Void - Trident
2. In The Locus Of Bone
3. Co-Il-Lusion
4. Ivory Artery
5. The Flow Of Seething Visions
6. The One Whose Name Has No End
7. The Absolute Halo Is Awakening
8. Epoch Of Cyclosure
9. The Fire Which Burns Not
10. Raja Naga - Rising
Diskografie
Voidwards (2006) Split s SHINING (2003) Dolorian (2001) When All the Laughter Has Gone (1999)
DALŠÍ INFORMACE
Vydáno: 2006 Vydavatel: Avantgarde Music / Wounded Love Records Stopáž: 65:56
Neuvěřitelných 26 let od minulé desky a přesto jako by THE JESUS LIZARD vůbec nezestárli. Suverénní návrat ve znamení typických hutných noiserockových struktur a stále je to správně surový underground, byť si skupina samozřejmě nese svůj status kultu.
Prvotina řecké gothic metalové kapely. Moderně znějící nahrávka, která nezapře svou inspiraci v hudbě z přelomu tisíciletí. Stylově jsou blízcí o generaci starším PENUMBRA a podobně jako zmínění Francouzi se nenechávají svazovat žánrovými mantinely.
Je divné použit u tak dřevního stylu jako doom metal přídavné jméno futuristický, ale přesně tohle STRATALITH je. Originální projekt z New Yorku balancuje někde mezi progresivní náladovkou, doomem, industriálem a možná i djentem.
Mathrock z New Yorku, který nepidliká. Spíše přepíná mezi až doomovými hutnými riffy a prog metalovými kvapíky. Zajímavý stylový hybrid, s ostrým zvukem od Kurta Balloua.
Francouzi pokračují v cestě nastolené na minulém albu "Eroded" a znovu servírují svůj specifický pohled na moderní melodický progresivní rock/metal. Osobité kouzlo lehce vychladlo, ale skladby typu "Elevate" mají stále svou sílu.
Style over substance mi u Eggerse a remaku expresionistické klasiky tolik nevadí, hlavně když Jarin za kamerou opět maluje. Větší hřích je, že tahle předfreudiánská balada o překrveném klitorisu a vilném Rumunovi je dost anemická. Pár pohlednic nestačí.